Úvodník
„Bolesti“ internej medicíny
Zámer napísať tieto riadky vznikol na kongrese internistov venovanom bolesti. Účasť na kongrese bola veľká a internisti aj praktici si pochvaľovali výber témy a vzájomnú nadväznosť prednášok. Tak vznikla nasledovná úvaha nad „bolesťami“ v internej medicíne.
Pre mnohých pacientov aj lekárov je realita či prax medicíny u nás ďaleko od sľubov či publikovaných, očakávaných cieľov. Pritom žijeme v dobe vedeckých objavov, technologického pokroku, zlepšujúcej sa makroekonomiky, stúpajúceho vzdelania (vzdelávania), v dobe mnohých nových (účinných i bezpečných) liekov - avšak realita v praxi je iná (nedostatok času, nedostatok peňazí, problémy s preskripciou liekov, problémy s ošetrovateľskou starostlivosťou, problémy so starnúcou populáciou, problémy s obnovou prístrojového parku atď.).
Systém zdravotníctva je v prestavbe (pre niektorých v kríze či chaose) a pripomína klinický syndróm nestabilnej angíny pektoris. Niekedy tento stav speje k infarktu (pacient alebo nemocnica situáciu „neprežijú“ alebo prežijú na úkor veľkej straty funkčnej schopnosti), inokedy sa stav pacienta či nemocnice stabilizuje. Prejde do stabilnej formy ochorenia. Pacient/občan/nemocnica si nie vždy môžu vyberať cestu svojho vývoja.
Krízové charakteristiky: (a) stúpa cena zdravotníckej „starostlivosti“ (prudko) a nie je zrejmé, že to povedie k lepšiemu výsledku (t.j. k poklesu mortality, morbidity) (b) nedostatočná prevencia chorobných stavov u občanov (c) prítomná je ponuka nadmerných služieb „špeciálnej - bohatej vrstve občanov“ (d) nezáujem o riešenie problémov chudobných (bezdomovci predstavujú z toho len malú frakciu pacientov) (e) nízka cena práce lekára a iného zdravotníckeho pracovníka (nedostatočná platba poisťovní).
Ciele internej medicíny však ostávajú aktuálne i dnes: 1) Zachovať svoj hlavný cieľ, t.j. službu chorému, trpiacemu človeku, pričom trhový duch zdravotníctva (užitočný v „makroekonomike zdravotníctva“) vyvoláva nepokoj a chaos v systéme praktického výkonu zdravotníctva. 2) Starostlivosť o pacientov s viacerými, komplexnými a chronickými chorobami. Internista má ovládať zručnosti subšpecializácií a príbuzných/potrebných odborov (sonografia, RTG, EKG...), aby si vedel potvrdiť správnosť svojho diagnostického úsudku. 3) Treba reformovať platby a charakter vyšetrenia internistovi: vyžaduje dlhší čas potrebný na vyšetrenie, jeho pacient je náročnejší (starší, a preto často slepý, hluchý alebo dementný, inokedy málo pohyblivý), vyžaduje sa tu analýza polyfarmakoterapie a bezpečnej liečby. Výsledkom je však zlepšenie stavu pacientov a udržanie pacienta v domácej liečbe. 4) Treba reformu výchovy internistu v zmenených podmienkach.
Domnievam sa, že pacienti dnes potrebujú internistov s horeuvedenými vlastnosťami, ktorí sú schopní rozlišovať aj medzi vedeckými pokrokmi s významným a nevýznamným dosahom pre prax (napriek promóciám farmaceutických firiem). Internista vie preniesť výdobytky medicíny (výskumu) do rutinnej praxe. Vyžaduje to však z jeho strany veľa času a úsilia v oblasti vzdelávania, udržiavania zručností a v neúnavnej energii pri každodennom výkone - v nemocnici, v ambulancii či pri konziliárnom vyšetrení.
Bratislava, 10. 8. 2004
MUDr. Ján Murín